Osobné stretnutie s Bohom

Moje detstvo sa odohrávalo v podtatranskej obci Štrba, kde som sa narodila, vyrastala a donedávna žila v rodinnom dome spolu s rodičmi a starými rodičmi. Môžem len vyjadriť vďaku svojím rodičom za pokojné a vcelku šťastné detstvo, ktoré nám s bratom vytvárali, a kde nám z toho, čo sme potrebovali, nikdy nič nechýbalo. Už odmalička to bolo tak, že som mala veľmi málo kamarátov a bola som skôr taký samotár.

V jedno decembrové sobotné dopoludnie som ako dieťa pripravujúce sa na konfirmáciu bola pozvaná ľuďmi z mládeže na volejbal do miestnej telocvične. Dodnes si pamätám, ako sa mi tam veľmi nechcelo – veď tam nikoho nepoznám, čo ja tam budem robiť… boli moje počiatočné otázky, ale na naliehanie jedného spolužiaka som toto pozvanie prijala. Zahrali sme volejbal, rozprávali sa, a v jednej chvíli nám bola oznámená veľmi dôležitá správa, že Ježiš Kristus zomrel aj za naše hriechy. Možno sa pýtate, že čo má náboženstvo spoločné s volejbalom, ale práve táto správa a návrh prijať Ježiša Krista do svojho srdca, tak ako to hovorí Biblia: „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (Rim 10:9), navždy zmenila môj život. Začalo sa obdobie pravidelných piatkových mládeži, spoločných výletov, táborov a ďalších akcií s ľuďmi, pre ktorých vzťah s Bohom znamenal viac ako nedeľný kostol. Blížila sa moja maturita a koniec strednej školy, s ktorou bola spojená aj taká vyhliadka, že konečne budem môcť chodiť slobodne do zboru.

A tu sa začala druhá etapa môjho života. Zmaturovať sa mi podarilo nad moje očakávania, za čo vďačím Bohu. Mala som podané prihlášky aj na vysokú školu, ale nikde ma neprijali. V čase, keď som si tieto prihlášky podávala, som ešte netušila, že v priebehu maturitného týždňa dostanem ponuku práce a dva dni po ukončení školy sa zamestnám ako recepčná v jednom z liečebných ústavov vo Vysokých Tatrách. Prešlo trinásť rokov a ja ešte stále pracujem v tomto ústave. V dnešnej dobe to beriem ako jednu obrovskú milosť od Boha, že mám stabilnú a dobrú prácu. Ale vrátim sa späť k mojej túžbe chodiť do zboru – jedny z mojich prvých krokov po maturite viedli do zboru Kresťanského spoločenstva v Liptovskom Mikuláši, kde som poznala zopár ľudí. Pár mesiacov predtým sa otvoril aj zbor v Liptovskom Hrádku do ktorého mi odporučili chodiť, aby som nemusela cestovať až do Mikuláša. Tento zbor sa stal mojím domácim zborom, v ktorom môžem byť dodnes a som Bohu veľmi vďačná za to, že On vedel, čo je pre môj život najlepšie. Zbor a služba v ňom sa stali miestom, kde môžem neustále rozvíjať svoj život a odovzdávať aj ďalej to, čo je do mňa vkladané. „Nezhromažďujte si pokladov na zemi, kde moľ a hrdza kazí, a kde sa zlodeji prekopávajú a kradnú; ale si zhromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú“ (Mt 6:19-20).

Teraz jasne viem, že už nikdy nebudem sama, a to vytlačilo pocit samotárstva, ktorý bol v detstve v mojom živote. Vo vzťahu s Bohom, ktorý môžem rozvíjať na osobnej úrovni ale aj cez cirkev, je možné aj v dnešnej dobe nájsť odpovede na všetky otázky, riešenia na životné situácie, ktoré prichádzajú, a takisto mi to dáva istotu do budúcnosti, lebo ja viem komu som uverila. Nie vždy to bolo ľahké, ale Boh je verný, a ešte stále sú v mojom živote túžby, ktoré viem, že môj Boh môže naplniť. Už mnohokrát som sa mohla presvedčiť o tom, že ak človek slúži Bohu, On sám je jeho odplatiteľom. To sa naplnilo aj v mnohých oblastiach v mojom živote. Spomeniem len zopár z nich. Vždy som túžila mať kľúče od vlastnej kancelárie, dnes ich mám, lebo po siedmych rokoch v práci prišla očakávaná ponuka pracovať v kancelárii, čo prinieslo so sebou nové výzvy – potreba osobného rozvoja, učenia sa nových vecí, oveľa väčšia zodpovednosť, práca v kolektíve ľudí na riaditeľstve podniku. Ďalšou naplnenou túžbou je štúdium na vysokej škole, kde v súčasnosti navštevujem 2. ročník už druhého stupňa vysokoškolského štúdia, teda tento rok by som ju mala skončiť. Môžem si užívať život, nemám nijaký nedostatok, ktorý by mi spôsoboval veľké trápenie, mám kde bývať, mám dobrú prácu, dokonca aj nejaké „benefity“. Osobne beriem ako veľké privilégium to, že som mohla prijať Ježiša Krista v tak mladom veku a môžem s Ním vo všetkom vo svojom živote počítať a spoliehať sa na Neho, hoci samozrejme, niektoré rozhodnutia musím urobiť aj ja, a potom ako odozva prichádza Jeho jednanie. „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno“ (Jn 1:12).